Migračná kríza sa už niekoľko rokov drží medzi top témami v oblasti bezpečnosti a zahraničnej politiky. V tomto článku sa posnažím v krátkosti zhrnúť, prečo európsky prístup k nej považujem za čiastočný amaterizmus. Rovnako ako tzv. slniečkárstvo, ktoré minimálne v západnej Európe toto všetko sprevádza.
Zoberme si ako príklad posledné vyjadrenia vrcholných predstaviteľov niektorých krajín. Postoj Vyšehradskej skupiny je všeobecne známy a všeobecne známe je aj to, že sa krajiny ako Francúzsko a Nemecko snažia tento postoj verejne marginalizovať. Keby však bolo len na západe, bol by to diktát. Diktát o tom, že koľko utečencov máme prijať a aké podmienky im máme vytvárať.
Nemám rád vetu „veď aj tak k nám nechcú ísť, nemusíme sa nimi zaoberať, všetko je to len výmysel vlády“. Takýmto ľuďom by som doprial minimálne mesiac bez akýchkoľvek kontrol na hraniciach, bez akéhokoľvek monitoringu, bez regulácie a bez činnosti spravodajských služieb. Potom by som ich chcel vidieť, či by znova vyslovili podobnú vetu.
Za najvýstižnejšie považujem vyjadrenie nášho ministra zahraničných vecí Lajčáka. Ten nedávno poukázal na fakt, že EÚ pristupuje k migrácii len reaktívne a nie proaktívne. Pristupovať k tak vážnej téme len ako k riešeniu následkov je presne ten amaterizmus, ktorý spomínam v nadpise. Nikoho nezaujíma pôvod, nikoho nezaujíma, že niekde zomierajú ľudia, no keď na to niekto poukáže, tak je nehumánny, lebo namiesto ničenia obyvateľstva Európy aj krajín tretieho sveta chce zapracovať na tom, aby žiadna civilizácia nezanikala. Ja sa potom logicky pýtam: má snáď nedajbože niekto záujem na likvidácii Európanov? Jeden typ by som mal, ale to vám už asi došlo.
Táto posledná hypotéza by možno dokonca vysvetľovala, že prečo je náš prezident Andrej Kiska až natoľko verní západnému Veľkému bratovi a prečo až tak veľmi kope do Ruska a presadzuje voľný priechod na Slovensko pre migrantov.